DETI NEPRICHÁDZAJÚ - AKO NEBYŤ NEUŽITOČNÍ?

            Asi po roku vstupu do manželstva sme s manželom pochopili, že naša predstava a túžba mať hneď deti sa s tou Božou predstavou nezhoduje. Hľadali sme miesto, kde by sme mohli byť nejakým iným spôsobom pri budovaní Božieho kráľovstva nápomocní, kým nás Boh nepovolá k službe pri výchove detí (alebo k niečomu inému). Tak sme sa zapojili ešte spolu s iným manželským párom do procesu prípravy snúbeneckých dvojíc na prijatie sviatosti manželstva.
            Za tých 4-5 rokov práce so snúbencami sme sa v Božej škole toho veľa naučili. Vo veľkej väčšine prípadov sme sa stretávali a stretávame s ľuďmi, ktorí sa ku kresťanstvu hlásia a jeho hodnoty v podstate vyznávajú, ale určité veci si žijú po svojom. Týka sa to hlavne otázky dodržiavania 6. prikázania - veľká väčšina párov pred manželstvom už spolu žije a nevidí v tom nič zlé. Napriek názorovej rozdielnosti v tejto otázke sme sa stretli s mnohými otvorenými ľuďmi, ktorí sú ochotní počúvať i pýtať sa. Častokrát sa rozhovorili o pomeroch, z ktorých vychádzajú i o tom, čo pre nich Boh a dar viery znamená.
            Preberáme spolu viacero tém v rámci asi štyroch stretnutí. Hovoríme o hodnotovom rebríčku v kresťanskom manželstve, o komunikácii medzi partnermi, o rozdieloch medzi mužom a ženou a z toho vyplývajúcich konfliktoch, prirodzených metódach plánovania rodičovstva, umelej antikoncepcii, o výchove detí. Aj napriek tomu, že tieto témy sú dôležité, ešte dôležitejšie bolo – ak môžem hovoriť za seba – vydať svedectvo o tom, kým pre nás Boh je a čo dáva nášmu životu. Spočiatku som veľmi chcela, aby každý, s kým sa stretneme, stal sa skutočne veriacim človekom. Takým, pre ktorého je Boh všetkým a v rebríčku hodnôt stojí na tej úplne najvyššej priečke. Na tento úmysel som obetovala veľa modlitieb. A takisto trému, ktorú pri každom stretnutí intenzívne prežívam.
            Vždy je pre nás smutné, ak vidíme, že dospelí snúbenci si plne neuvedomujú vážnosť rozhodnutia spečatiť svoj manželský sľub pred Bohom. Ak tým hlavným motívom pre ich rozhodnutie je predstava krajšej svadby, prípadne splnenie túžby svojim rodičom alebo svojmu veriacemu partnerovi – bez toho, že by si uvedomili záväzky, ktoré pre nich z toho vyplývajú. Dlho bolo pre mňa ťažké prijať, že niektorí z tých mladých ľudí absolvujú predmanželskú prípravu len z povinnosti, že si o niektorých veciach myslia svoje a na nás pozerajú ako na bláznov alebo fanatikov. Pýtala som sa kňazov a oni zhodne hovorili: „I keby sa obrátil jediný človek, malo by to zmysel...“ Ale ja som nechcela, aby sa obrátil jediný človek! Ja som chcela a modlila sa za to, aby sa obrátili všetci!
            Dnes s odstupom času sa na celú záležitosť pozerám inak. Viem, že všetci, napriek našej túžbe, úsiliu a modlitbám, obrátení nebudú. Ani pri stretnutí s Ježišom neboli oslovení všetci a medzi jeho súčasníkmi sa našlo dosť tých, ktorí boli i pohoršení.
            Nedávno sme sa dostali do momentu, kedy sme sa mohli rozhodnúť, či v príprave na prijatie sviatosti manželstva chceme pokračovať alebo nie. Rozhodli sme sa, vedení Božím Duchom, že áno. Práve pre tých pár hľadajúcich, ktorým predtým o Bohu nikto nepovedal a o ktorých vieme, že ich naše stretnutia oslovili. Teraz ich pravidelne stretávame v kostole. Nie je ich veľa, ale sú. Vidíme, že už len pre týchto pár ľudí (a veríme, že je ich viac) naša práca zmysel mala. A tiež dúfame, že v budúcnosti aj naše úsilie môže byť jednou z tých mnohých tehličiek, ktoré Pán využije na vybudovanie viery u človeka.
            Spolu s manželom sme iba jednoduchí ľudia bez zvláštneho daru vyučovať, viesť. Čo máme, je svedectvo viery a naša vzájomná láska. Častokrát sa nevieme ani správne vyjadriť, nevieme slovami povedať to, čo by sme tak veľmi chceli. A predsa si nás používa Boh, nás a našu jednoduchosť. Vieme a presviedčame sa, že práve cez našu malosť On sám dokáže pôsobiť. Oslovuje ma, keď čítam a počúvam príbehy tých jednoduchých a slabých a častokrát tak neschopných a ťarbavých apoštolov, skrze ktorých Boh založil a rozšíril svoju Cirkev!
            Teraz trochu odbočím, a dúfam, že to nebude príliš od veci. Nedávno som našla v kostole zavesené parte jednej známej, s ktorou som pred pár rokmi cestovávala do práce. Prekvapilo ma to, pretože na nástenku v kostole vyvesia príbuzní zvyčajne parte tých ľudí, ktorých život bol s farnosťou viac alebo menej spätý. Ju som však v kostole nikdy nevidela a z rozhovorov s ňou som vedela, ako veľmi ju priťahovali kadejaké filozofie, ktoré odporujú pravdám kresťanstva. Rozprávali sme sa o tom, čomu a komu verím ja, ona mi nadšene rozprávala o svojej viere Keďže ja som videla, že nechápe, čo jej chcem povedať, modlila som sa za ňu. Svedčí o tom záznam v mojom modlitebnom denníku. To sa stalo asi pred 10-timi rokmi.
            Keď som zmenila zamestnanie, o tom, akým smerom sa odvíjal jej život ďalej, som nevedela. Dnes viem, že bola ťažko chorá a opatrovala ju jedna zbožná osôbka. Pravidelne k nej prichádzal kňaz, zaopatroval ju sviatosťami, ktoré prijala aj tesne pred svojou smrťou. Priznám sa, že vtedy, keď som sa s ňou rozprávala a modlila za ňu, neverila som, že moje rozhovory a modlitby budú k niečomu dobré. Vtedy to tak nevyzeralo. Boh má však svoje spôsoby a svoj čas. To, že jej obrátenie spôsobili moje modlitby, sa neodvažujem povedať, dúfam však, že môžu byť tou jednou tehličkou použitou pri budovaní spásy človeka.
            Svojim svedectvom by som chcela povzbudiť všetkých tých, ktorí slúžia či modlia sa a pochybujú, či ich snaha a modlitby majú zmysel. Nemáme možnosť vidieť do Božích plánov a sami meniť cesty ľudí. Máme však možnosť najlepšie ako vieme a môžme vložiť svoje dary do služby Božieho kráľovstva. S vierou, že to ostatné je už na Bohu.